Život po živote

Skúste si predstaviť situáciu bežného dňa. Každodenný stereotyp kedy sa venujete svojej práci, záľubám či rodine. Všetko sa zdá byť v pohode a Vy ste spokojný so svojím životom. Až do chvíle kým sa nedozviete že niekto, kto vám bol veľmi blízky... zomrel. V tom momente akoby sa zastavil čas, ktorý inak plynie tak rýchlo čo si väčšina ľudí najviac uvedomuje v podobných chvíľach. Viem, je šialené si niečo také čo len predstaviť. No čo ak takáto chvíľa nastane? Čo potom? "Keby sa tak dal vrátiť čas" pomyslí si väčšina z nás. No hlavne tí, ktorí sa s danou osobou nestihli ani rozlúčiť.

Podobnú situáciu som zažil nedávno a musím sa priznať dosť ma to vzalo. Tú osobu som vôbec nepoznal, maximálne tak mesiac no to tiež len z mailov. Keď som sa dozvedel tú smutnú správu ostal som dosť zmätený a riadne ma to vykoľajilo, pretože nad niečím takým som ani nerozmýšľal. Veď kto by rozmýšľal o niečom takom? No nejako som nemohol-nechcel som si pripustiť že by to mohla byť pravda. Naozaj som tú osobu veľmi dobre nepoznal, no vďaka nej som sa dozvedel veľa vecí o inej osobe, na ktorej mi veľmi záleží. Dozvedel som sa veci, ktoré som vôbec nevedel a kto vie či by som sa o tom vôbec niekedy dozvedel.
Teraz si predstavte inú situáciu, kedy kvôli mylným informáciám, resp. dohadom o niekom môžete spôsobiť krivdu či inak ublížiť. A práve ona tomu zabránila. Zo začiatku som tou pravdou nebol veľmi nadšený, no potom som sa s tým už musel-chcel zmieriť a bol som rád, že to viem a bol som jej vďačný za to že ma usmernila.

No potom sa stalo to, že odišla...navždy. Mal som vtedy zmiešané pocity. Osobu, na ktorej mi tak veľmi záleží mala veľmi rada, bola jej spriaznenou dušou a to že ju stratila ma trápilo najviac. Väčšina ľudí si pri pojme "Život po živote" predstaví TO, čo nastane po smrti. Niekto si predstaví, že odíde na "onen" svet, do "neba" či inde a niekto na niečo také nemyslí. Keď som tento pojem použil ako názov tejto témy, malo to vyjadrovať TO isté. No už po pár riadkoch som si uvedomil, že píšem o niečom inom, že píšem o našom "živote", po tom, ako sa nám stane niečo podobné.
Keď som nad tým všetkým rozmýšľal tlačila sa mi do hlavy len jediná myšlienka, ktorá hovorí o tom, že ..ľudia si neuvedomujú čo majú, pokiaľ to nie je preč.... Tá osoba, na ktorej mi záleží si toho bola vedomá. Bola si vedomá čo mala a že to už navždy stratila, preto ju to trápilo ešte viac. Ľudia ako keby si boli istí (nie vedomí) tým, že niekoho majú, že tu je vždy keď budú niečo potrebovať alebo jednoducho len tak. Sú si istí, že ich ráno stretnú v práci, v škole či večer keď prídu domov. A toho som si bol istý aj ja. Väčšinou sa to stáva, že záujem sa začína prejavovať až vtedy keď je už najhoršie.

Viem, že celá táto téma je napísaná dosť nezmyselne, no tým všetkým chcem povedať len toľko, aby sme si začali vážiť ľudí okolo nás, ktorí nás majú radi, aby sme im dali pocítiť že o tom vieme a že sme radi že ich máme. Pretože ak budeme len tak "ticho" žiť v istote bez toho aby sme ich o tom presvedčili môže prísť chvíľa, ktorá nás prekvapí a možno už nikdy nebude čas im to povedať. Ináč sa naše životy zmenia na "život potom", život kedy budeme žiť s výčitkou, že sme to nikdy nedali najavo. A urobte to čo najskôr, napríklad hneď teraz. Povedzte či napíšte tím, ktorých máte radi aký ste šťastný, že ich (zatiaľ) máte. No ak ste zažili situáciu kedy ste to už nestihli dať najavo, môžete to napísať do diskusie.

  ..venované na pamiatku Renátke Murinovej (* 12. 11. 1982 - † 25. 03. 2005)...